184/1999 Z. z.

Časová verzia predpisu účinná od 01.09.1999 do 31.08.2009

184
ZÁKON
z 10. júla 1999
o používaní jazykov národnostných menšín
Národná rada Slovenskej republiky,
vychádzajúc z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná,
rešpektujúc ochranu a rozvoj základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine,
prihliadajúc na doteraz existujúce platné zákony upravujúce používanie jazykov národnostných menšín,
uznávajúc a oceňujúc význam materinských jazykov občanov Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, ako prejav kultúrneho bohatstva štátu,
majúc na zreteli vytvorenie demokratickej, tolerantnej a prosperujúcej spoločnosti v podmienkach integrujúceho sa Európskeho spoločenstva,
uvedomujúc si, že slovenský jazyk je štátnym jazykom Slovenskej republiky a je želateľné ustanoviť používanie jazykov občanov Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine,
uzniesla sa na tomto zákone:
§ 1
Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má právo okrem štátneho jazyka1) používať jazyk národnostnej menšiny (ďalej len „jazyk menšiny“). Účelom tohto zákona je ustanoviť v nadväznosti na osobitné zákony2) pravidlá používania jazyka menšiny aj v úradnom styku.
§ 2
(1)
Ak občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, tvoria podľa posledného sčítania obyvateľov v obci najmenej 20 % obyvateľstva, môžu v tejto obci používať v úradnom styku jazyk menšiny.
(2)
Zoznam obcí podľa odseku 1 ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky.
(3)
Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má právo podávať písomné podania orgánu štátnej správy a orgánu územnej samosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) v obci podľa odseku 1 aj v jazyku menšiny. Orgán verejnej správy v obci podľa odseku 1 poskytne odpoveď okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny s výnimkou verejných listín.
(4)
Rozhodnutie orgánu verejnej správy v správnom konaní3) v obci podľa odseku 1 sa na požiadanie vydáva okrem štátneho jazyka v rovnopise aj v jazyku menšiny. V pochybnostiach je rozhodujúci text rozhodnutia v štátnom jazyku.
(5)
Označenie orgánu verejnej správy umiestnené na budovách sa v obci podľa odseku 1 uvádza aj v jazyku menšiny.
(6)
Orgán územnej samosprávy v obci podľa odseku 1 poskytuje občanom úradné formuláre vydané v rozsahu jeho pôsobnosti v štátnom jazyku a na požiadanie aj v jazyku menšiny.
§ 3
(1)
Rokovanie orgánu územnej samosprávy v obci podľa § 2 ods. 1 sa môže uskutočňovať aj v jazyku menšiny, ak s tým súhlasia všetci prítomní.
(2)
Poslanec obecného zastupiteľstva v obci podľa § 2 ods. 1 má právo používať na rokovaní tohto orgánu jazyk menšiny. Tlmočenie zabezpečí obec.
(3)
Kronika obce podľa § 2 ods. 1 sa môže viesť aj v jazyku menšiny.
§ 4
(1)
Obec podľa § 2 ods. 1 môže na svojom území označovať ulice a iné miestne geografické značenia aj v jazyku menšiny.
(2)
V obci podľa § 2 ods. 1 sa dôležité informácie, najmä výstražné, upozorňujúce a zdravotnícke, uvádzajú na miestach prístupných pre verejnosť okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny.
(3)
Orgán verejnej správy v rámci svojej pôsobnosti v obci podľa § 2 ods. 1 zabezpečuje na požiadanie informácie o všeobecne záväzných právnych predpisoch aj v jazyku menšiny.
§ 5
(1)
Právo používať jazyk menšiny v konaní pred súdmi a v iných oblastiach upravujú osobitné zákony.2)
(2)
Ustanovenie § 2 ods. 1 sa nevzťahuje na oblasť predškolskej výchovy, základných škôl, stredných škôl a kultúry. Používanie jazyka menšiny v týchto oblastiach upravujú osobitné zákony.4)
§ 6
Pri uplatňovaní tohto zákona platí, že používanie českého jazyka v úradnom styku spĺňa požiadavku základnej zrozumiteľnosti so štátnym jazykom, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak.
§ 7
(1)
Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci sú povinní používať v úradnom styku štátny jazyk1) a za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitnými zákonmi môžu použiť aj jazyk menšiny. Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci nie sú povinní ovládať jazyk menšiny.
(2)
Orgán verejnej správy v obci podľa § 2 ods. 1 je povinný vytvárať podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov.4)
§ 8
Zrušuje sa § 10 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
§ 9
Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 1999.
Rudolf Schuster v. r.
Jozef Migaš v. r.
Mikuláš Dzurinda v. r.
1)
§ 1 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
2)
Napríklad § 18 Občianskeho súdneho poriadku, § 2 ods. 14 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), § 7 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku, § 16 a § 19 ods. 3 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 154/1994 Z. z. o matrikách, § 1 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín, § 5 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase, § 3 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii, § 5 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, § 2 ods. 8 zákona č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel.
3)
Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
4)
Napríklad § 3 ods. 1 a § 3a zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z.